Milostný chaos VII. časť - 1.

                 7.kapitola

Takže ďalšie fakt úžasné ráno.Spala som,typujem tak,15 minút.Celú noc som nespala.Takmer úplne celú.Prečo? Tak ja vám teda poviem,že prečo.

,,Ahojky,Marcus,no čo,lepšie?´´

,,Tu je Marcusova mama...´´

,, Och,tak,dobrý večer pani Bellinsová.´´

- Gardy,pre...páč...mi to...si sil...si silná...zvládneš to aj...aj...aj bezo mňa –

Ozývalo sa z pozadia takmer šeptom.Poznala som ten hlas.Spoznala by som ho všade.Za tým hlasom by som utekala kdekoľvek.

,, Gardenia,teraz sa to nehodí.´´

,, Daj mi ju...mami...daj mi ju...nech jej to na...naposledy poviem...´´

,, MARCUS NIE !´´

,, ČO MI MÁ POVEDAŤ ??? ČO SA DEJE???!!! ´´

Hysterčila som do telefónu.Počula som len ruch a zhon okolo telefónu.A pípanie prístroja.

,, Tút,-tút,-tút- ´´

Ozývalo sa s mobilu.Vypla mi to.Žeby ďalšia romance,čo mi nevyšla? Preboha,nesmiem na to ani myslieť.Rozplakala som sa.Ako takmer každý večer.Láska vyžaduje veľa sĺz,ako vidím...

Takže asi tak.Celú noc nad tým premýšľam.Niet pochýb,že Marcus je v nemocnici.Nemám dôvod žiť,nemám prečo žiť.On bol môj život.Nemsú mi ho vziať.Keby sa dalo vyvolať vojnu smrti,nezávahala by som ani na chvíľu.Je to isté,môj milovaný Marcus umiera.Sme spolu sotva mesiac,lenže sa ku mne správa ako sa ku mne ešte žiaden chlapec nesprával.Bolo mi to doteraz také...cudzie.

Keď si vzpomeniem,ako som ho vlastne spoznala.Ako sme sa prechádzali,rozprávali,hádali sa kvôli hlúpostiam a krásne udobrovali,na tvári sa mi musel zjaviť úsmev.Celú noc som prefňukala,preplakala a presmrkala.A nakoniec som okolo piatej nadránom zaspala s úsmevom na tvári.Lenže o chvíľu mi už zvonil budík.Namiesto 06.30 som si ho nadstavila na 05.30...Ja trúba. No čo už.

Veľké kruhy pod očami boli len nepeknou spomienkou na túto noc.Na túto noc,na ktorú nikdy nezabudnem,aj keď budem veľmi chcieť.

Napínalo ma na zvracanie.Zobudila som aj maminu,aby mi dala nejaké pilulky.

,, Poklad,vypadáš naozaj zle.Uvažujem,či ťa radšej dnes nenechám doma.´´

Moja mamina má jednu obrovskú výhodu.Dokáže chápať čo prežívam.

Tiež si podobnými vecami prešla.Vie presne ako sa cítim,alebo to len hrá?

Každopádne som zaľahla znova do postele a zaspala.Sníval sa mi sen o Marcusovi.Mali sme krásne detičky Philipa a Estefaniu a bývali sme na farme pri jazere.Jedného dňa sa však už Marcus domov nevrátil.

,, Gardenia,GARDENIA! To nič,mala si len zlý sen.´´

Otvorila som oči.Nad posteľou sedela moja milovaná sestra Aphrodite.

,, Och,Aphrodite.Zošaliem.Musím vidieť Marcu...´´

,, Načo tu asi som?´´

Mávala mi kľúčikmi pred nosom.

,, Ale ako si vedela že...´´

,, Prepáč,že si stále skáčem do reči,ale menej kecaj a viac sa pripravuj.Za 15 minúť vyrážame.´´

,, Kam?´´

,, Do Trnavskej nemocnice.´´

Zalial ma pocit šťastia.No zároveň úzkosti.Uvidím Marcusa,lenže bojím sa toho,čo uvidím.

Cestovali sme asi polhodinku,pretože cesty boli preplnené a tak nás to dosť zdržalo,čo ma zamrzelo.Bála som sa,aby sme nezmeškali návštevné hodiny.

Aphrodite sa náhlila ako šialená.Do toho nám v rádiu hrala bojová hudba.Keď sme sa konečne dostali na diaľnicu,dupla na to a uháňali sme vetrom.

Vystrčila som von hlavu z okienka a vdychovala vietor a vôňu stromov a polí,okolo ktorých sme prechádzali.Vnímala som slnko,ktoré mi svietilo do očí.Snažila som sa uvoľniť a vyprázdniť si hlavu.Zatvárali sa mi oči.Aphrodite ma kontrolovala,či som v poriadku.

,, Je mi fajn.´´

Povedala som.Lenže to som bola úplne vedľa.Džínsy ma tlačili a čierne tričko so smajlíkmi mi obopínalo brucho,v ktorom vyhrávali muzikanti.

Bola som hladná,bolo mi zle a cítila som strašnú úzkosť.Na chvíľu som zapochybovala o tom,čo vlastne robíme.Lenže už bolo neskoro cúvnuť.

Vďaka bohu sme dorazili pred tú obrovskú budovu.Doviedli nás na oddelenie,na ktorom ležal Marcus.

Vypadal tak kľudne a spokojne.Doktori povedali že sa mu stav nezhoršil,ale,žiaľbohu,ani nezlepšil.Chvíľu som tam stála.Nechali ma s ním o samote.Začala som mu písať list a nechala som mu ho položený pri pohári s vodou.Hneď mi bolo lepšie.Pri odchode som mu dala nežne bozk na čelo.Pohol sa.

Chvíľu som počkala,či sa nezobudí,lenže lekári ma odviedli aby som ho radšej nechala v kľude odpočívať.Tak som teda radšej poslúchla a odišla.

Na ceste domov sme si s Aphrodite aj zaspievali najnovšie hity čo hrali v rádiu.Obidve sme mali lepšiu náladu.

Len ja som stále rozmýšľala nad tým,čo by sa mohlo stať.Nechcela som na to vôbec myslieť,ale nemohla som si pomôcť.

Naozaj ma veľmi mrzelo,že som tam nemohla ostať,pokiaľ by sa nezobudil.

Ale nesmiem si sťažovať,aspoň som ho videla.Aj po tom sa hneď cítim lepšie.

Večer som sa poctivo nachystala do školy.Zajtra už do nej stopercentne musím ísť.A navyše máme celkom ľahké predmety.