Temná láska kapitola 1.

Kapitola 1.

„Phoebe vstávaj...už musíme ísť!“ zobudil ma hlas môjho brata Philipa.

„Daj pokoj veď je sobota...“

„No veď ideme domov!“ Skoro som zabudla už sme boli dva týždne v Česku. Rýchlo som vstala obliekla sa, umyla a pobalila.

„Ahoj babi uvidíme sa  za tri dni, keď prídeš domov.“ Konečne sme vyrazili. Cestou domov som sledovala ešte stále Andreu Philipovu frajerku. Boli spolu už tri roky. Andrea mala ryšavé vlasy až po pás. Modré oči jej krásne žiarili na bledej pleti. Mala 17 rokov. Philip mal hnedé vlasy, čierne oči a tmavšiu pleť. Mal už 18 rokov. Perfektne spolu ladili.

„Cŕŕŕŕ...“ zazvonil mi mobil. Kto asi volá?

„Dimitri bože jak dlho som ťa nepočula tak si mi chýbal!“

„Áno ja viem ale... musíme stretnúť čo tak zajtra?“

„Hehe samozrejme tak o pol tretej. Čau.“ Zložila som hovor a tuho som premýšľala. Naposledy keď hovoril týmto tónom bolo to niečo dôležité. Ako minule som sa dozvedela, že mu umrela sestra. Ale už sa teším keď ho uvidím. Ale môj brat by si nikdy neodpustil keby ma nenaštval v tejto krásnej chvíli. Už som čakala, že začne no nič. Ani len náznak. Bol zamilovaný do Andrei. Ale ani ja som ho nechcela naštvať a  ďalej som mlčala. Bála som sa jediného, že sa so mnou Dimitri rozíde. To by som neprežila. Nikto iný ma nechcel iba on jediný. Dimitri bol vysoký a chudý asi o hlavu väčší ako ja. Mal blond vlasy a hnedé oči. Pleť bola bledá ale trochu tmavšia ako Andreina. Naozaj som ho milovala a jak kvôli nemu by som sa aj zabila. Len aby bol šťastný. Prišli sme okolo piatej po obede. Nemohla som sa dočkať zajtrajška.

„Cŕŕŕŕ...“  zvoní mi mobil. A je to Dimitri čo asi chce.

„ Dimitri?“

„Ahoj prídi teraz na lodenicu budem tam.“ To musí byť niečo dôležité keď práve teraz. Radšej idem... na bicykli.

„Prepáč Princezná dnes nie. Nemám teraz čas. Ahoj“ Prihovorila som sa mojej bielej kobyle s čiernou hustou hrivou. Dala som je bozk a odišla.

„Dimitri!“ hodila som sa mu okolo krku. Ale on ma neobjal. Ani len nepovedal ahoj. Bolo mi to podozrivé a hneď som od neho odskočila.

„Dimitri prečo mi to robíš... prečo? Nechápem to.“ Rozplakala som sa na mieste ako malé bábätko ktoré nedostalo jesť. Vedela som čo chcel. Chcel a so mnou rozísť. Ale prečo?

„Je mi ľúto Pheobe...je koniec!“ odpovedal ako by to nič nebolo.

„Nie nie je ti to ľúto lebo keby hej toto  by si neurobil! A prečo vlastne prečo? PREČO?“ Okríkla som ho zo slzami v očiach.

„Mám inú ktorej sa vôbec nepáči, že som s tebou chodil. Vlastne ja čas aby si sa dozvedela pravdu. To všetko bola sádzka. Kto ti najviac ublíži ale ich si odmietla ale mňa nie a vyhral som ďakujem.“

„Takže... ty si ku mne.... vôbec nič.... necítil vôbec.... nič?“

„ Nie čo si si myslela?“

„Že ma ľúbiš! ALE TY NIČ!!!“ Rozplakala som sa ešte viac a utiekla som domov a ešte sa mi aj smial ale prestal lebo ucítil, že ma naozaj ľúbil.

„POČKAJ JA ŤA LÚBIM!!! PREPÁČ!!!“ Ešte za mnou aj kričal. Taká drzosť.