Milostný chaos VIII. časť - 1.

                    8. kapitola

Zo smútkom v srdci som sa vliekla na tréning.Bez tak už idem neskoro.Tak načo sa ponáhľať.Nič už nemá zmysel.Všetko je na nič.

Môj tanečný výkon bol mizerný.Trénovali sme na súťaž.Choreografiu máme skvelú,zložitú a vypadá strašne dobre.Lenže ja sa ju doučím potom.Dnes som sa nemohla sústrediť.

Z tréningu som odišla o dvadsať minút skôr ako som mala.Nechcela som totiž riskovať,že by mi ušiel autobus.To už by ma úplne v mojom mizernom živote dorazilo.

Sedím v autobuse.Nemôžem uveriť tomu,čo robím.Nervačím tu autobusárovi pri ušiach,nech si švihne.Rozplačem sa od zúfalosti.Chcem ho vidieť čo najskôr.Ak ho neuvidím,porazí ma.

Jediná myšlienka,prečo žiť...Ukáže sa mi jeho tvár.Stále ho vidím pred sebou.

Ako sa na mňa usmieval v tej reštaurácií.Ako hrozne moc sa zmenil.

Aspoň viem,že to nie je kvôli mne.Alebo áno? Učinila som ja,svojim nátlakom,že sa mu zhoršil stav? Och bože!

Vystúpila som celá roztrasená.Utekala som o sto sedem.Vybehla som schody.Vedela som už presne,kde sa nachádza oddelenie,kde leží.

Zadychčaná som konečne dorazila na najvyššie poschodie.Vpálila som do jeho izby.

No Marcus nikde nebol.Nechcela som zbytočne hysterčiť.Lenže čo ak ho pustili? Jooo,to by bolo suprové. Hádam tak bolo.Sadla som si na chodbu a čakala,že si odchytím nejakého doktora alebo doktorku pracujúcu na tomto oddelení.

Takže čakám.A nikoho nikde.

Zrazu okolo mňa prešla pekne vyzerajúca mladá žena s nápadnými červenými vlasmi v bielom plášti.Prešla okolo mňa na podpätkoch.Ona určite bude vedieť,kde je Marcus.

,, Prosím vás!´´ zakričala som na ňu.

,, Áno?´´

,, Kde presne na tomto oddelení leží Marcus Bellins?´´

Prekvapene sa na mňa pozrela.

,, Pustili ste ho,však? Už tu nikde nie je. Och,to som rada.´´

Pani odvrátila pohľadom.

,, Prosím vás,vnímate ma?´´

,, Vy o tom neviete?´´

,, O čom?´´

,, Marcusa Bellinsa dnes ráno odpojili od prístrojov.Nastali ďalšie komplikácie.Pár minút po odpojení zomrel.Nebolo mu pomoci...Je mi to...ľúto.´´

Rozosmiala som sa.

,, No určite.To je v poriadku.Ha-ha.On mal odjakživa pasiu,že ma vždy musí vystrašiť.´´

Udivene na mňa zazerala.

,, Vy nežartujete?´´ precedila som pomedzi zuby.

,, Je mi to...vážne ľúto.´´

Bolo to isté...Nevládzem už ani opísať moje pocity.Trvalo by to dlho.Rozbehla som sa domov.Utekala som pešo po diaľnici. Autá po mne trúbili.Prešla som takú diaľku.Ale ani na chvíľu som sa nezastavila.Domov som prišla po tme,s červenými očami od plaču,s dorezanými rukami a poodieranými kolenami.

,, Preboha,Gardy,čo sa ti stalo?´´ prekvapene na mňa zazerala mama.

,, Mami...Marcus...´´

,, Och môj bože,ty už o tom vieš? ´´

,, Bola som v nemocnici...a...povedali mi...´´

,, Zlatko moje...´´

Mamina ma objala.Ospravedlňovala sa mi,že mi neverila.

,, Mami,prečo on? Prečo...´´ môj hlas už znel tak vyčerpane,že to vypadalo,ako keby som šepkala.Hlasivky mi zlyhávali.No plakala som stále.

Nežne nás obidve objal otec.Najsilnejší muž na svete,s najlepším srdcom sa na nás súcitne pozrel.

Zdalo sa mi to,alebo mu predsa len vytekali z očí slzy?

,, Mami,prečo? Povedz mi prečo...Chcem ho vidieť...chcem ísť za ním do neba...mami nič sa mi už neoplatí...´´

Mama na mňa zhrozene pozrela.Vedela,že keď hovorím s takýmto tónom,myslím veci vážne.

,, Nesmieš si to brať takto.Trpel by tu.A pokiaľ sa budeš kvôli nemu trápiť,nedá mu to v kľude odpočívať.Každý príbeh sa raz skončí.Vy ste si svoju rozprávku už odžili. On mal sen,mal s tebou plány do budúcnosti.Lenže aj zo sna sa raz treba zobudiť.Inde teraz začína iný život...Nejakého iného človeka.A ničí život nie je ľahký.Gardy,nezakazujem ti plakať,ale nekonči svoj mladý život,chýbala by si nám,rovnako ako tebe chýba Marcus.´´

Pobozkala som mamu na líce.Vždy mi vie pozdvihnúť náladu.No stále som sa nemohla zbaviť myšlienky na samovraždu.Chýbal mi Marcus...ach tak veľmi mi chýbal.A tá myšlienka,že ho už nikdy neuvidím vo mne vyvolala ďalší hlasný záchvat plaču.Musela som zavolať pani Bellinsovej. Pani Bellinsová...tak som sa raz chcela volať ja...